Bulharsko
Po stopách dávnych Trákov III.

Orfeus a orfizmus
Skalná svätyňa Perperikon ešte aj dnes vydychuje mystické závany dávnej minulosti. Perperikon bol kultovým miestom prívržencov tzv. orfizmu – náboženského smeru, ktorý vznikol práve v Trákii v 9. storočí p.n.l., odkiaľ sa rozšíril do antického Grécka a oblasti Stredomoria, jeho prívržencami boli aj mnohí rímski cisári. Samotný názov vznikol ale až v novoveku, historici ho vytvorili podľa toho, že tento kult súvisel s uctievaním Orfea. Podľa nich bol Orfeus – syn tráckeho kráľa a múzy č. 1 Kalioppy, Diovej dcéry – nielen mýtickou postavou, ale aj lokálnym vládcom v Rodopách. Všetci poznáme jeho dojímavý príbeh a vieme, že sa Orfeus zronený žiaľom vrátil do rodnej Trákie, kde ho opité Bakchantky roztrhali a jeho hlavu a lýru hodili do rieky Hebros (dnes Marica, ktorá preteká cez Plovdiv). Ako najuctievanejší človek-boh zanechal Orfeus aj najhlbšie stopy v antickej kultúre. Vynašiel jednostrunný hudobný nástroj lýru a stal sa tiež symbolom stelesnenia nesmrteľnosti duše a nežnej lyriky. V roku 1423 sa v Konštantínopole našli „Orfeove hymny“ – 1200 básní a modlitieb k dávnym božstvám v starogréčtine, ťažkých na preklad a ešte ťažších na pochopenie. Orfizmus praktikovali len príslušníci horných spoločenských vrstiev, kultových rituálov v Perperikone i na ďalších tajných miestach sa smeli zúčastňovať iba slobodní, vysvätení muži. Obyčajní ľudia sa tiež obracali k svojim bohom, ktorí sa dotkli ich duše a pomáhali im v ich starostiach. Šľachte to však nestačilo, potrebovala sa ubezpečiť, že aj po smrti ostane vo svete svojich božstiev. Vidno to i na ilustrácii v hrobke neďaleko Sveštari – Veľká bohyňa víta zomrelého s vencom, akoby mu vravela „Vitaj u nás“. K tomu však nestačili len zásluhy vo vojnách či pri love, dôležité bolo praktikovanie kultu: stretávanie sa, meditácie, tranz a prinášanie obetí zvierat. Orfeus bol zbožňovaný v staroveku, ale aj dnes je obľúbenou postavou opier, básní, drám, románov a filmov. V rokoch 1965-1999 sa v Bulharsku konal obľúbený Medzinárodný festival piesne Zlatý Orfeus.

Muž s menom Spartakus
Legendárny vodca otrokov pochádzal z tráckeho kmeňa Médov, ktorí obývali územie pozdĺž stredného toku rieky Struma na juhozápade dnešného Bulharska. Odtrhnutý od svojej krajiny i rodiny bol uvrhnutý do surového sveta gladiátorskej arény, kde boli krv a smrť najsledovanejšou zábavou. Ako sa však Spartakus dostal do otrockého zajatia a neskôr do gladiátorskej školy v talianskom meste Capua, nie je jasné. Podľa jednej verzie, ktorú nám však ponúkajú zaujatí, neobjektívni rímski autori, bol Spartakus obyčajným dedinčanom, ktorého Rimania zajali a neskôr potrestali za dezertérstvo, krádež alebo iný priestupok. Vierohodnejšia je však hypotéza, že Spartakus stratil svoju slobodu počas niektorej vojny, v tých časoch sa ich na tomto území odohrávalo veľa. Dokonca už v staroveku viacerí autori tvrdili, že Spartakus musel pochádzať z aristokratického, ba možno i kráľovského rodu. Veď jeho výnimočnosť nespočívala len vo fyzickej sile. Aby mohol ovládať 120-tisícovú armádu, v ktorej sa rozprávalo desiatimi rozličnými jazykmi, Spartakus musel mať veľkú vodcovskú spôsobilosť, charizmu a perfektnú rétoriku, organizačné schopnosti, bojové znalosti, priestorovú orientáciu, odhad a psychologické cítenie. Takéto vlastnosti by sotva mohol mať prostý trácky vidiečan. V rokoch 73 – 71 p.n.l. sa pod Spartakovým velením uskutočnilo veľké povstanie, ktoré je známe aj ako Tretia vojna otrokov. Ako vieme z hodín dejepisu, ale aj z mnohých kníh a filmov, vzbura bola veľmi krvavo potlačená. V poslednej bitke padlo až 60 tisíc otrokov, zahynul aj Spartakus, jeho telo sa však nikdy nenašlo. Podľa gréckeho historika Appiána sa Spartakus bil do posledného dychu, no pred tým stihol ešte zabiť svojho koňa. Často sa toto gesto interpretuje tak, že tým chcel Spartakus naznačiť, že neutečie z bojového poľa. Avšak podľa tráckych tradícií, keď sa kôň považoval za takmer posvätnú bytosť, išlo skôr o religiózny čin. Spartakovi bolo jasné, že ak boj prehrá, žiadneho koňa už na svojej pozemskej púti potrebovať nebude… Odvážny trácky bojovník sa aj dnes považuje za symbol mužnosti, chrabrého ducha a túžby po slobode.
Slovo na záver
O územie Trákie sa čoskoro začali zaujímať ambicióznejšie národy. Po Peržanoch a Macedónčanoch sa v roku 46 n.l. Trákia stáva provinciou Rímskej ríše, postupne dochádza k helenizácii a romanizácii jej obyvateľstva. Stopy po takmer zmiznutom národe dnes nachádzame nielen na mystických posvätných miestach, na stenách starých hrobiek a v muzeálnych vitrínach, ale aj v názvoch bulharských pohorí (Rodopi, Osogovo), miest (Pirdop, Plovdiv – pôvod v slove Pulpudeva) a najmä riek (Struma, Iskar, Arda). V dávnych tráckych rituáloch majú zrejme svoj pôvod aj nestinarské tance na žeravých uhlíkoch, sprievody masiek (kukeri) na odháňanie temných síl zimy, ale aj iné zvyky a obyčaje, pretrvávajúce do dnešných čias, legendy o vílach, nymfách a samodivách, v existenciu ktorých veria ešte mnohí Bulhari. A v neposlednom rade je to tiež úcta k vínu, ktoré sa aj dnes považuje za akýsi posvätný nápoj, daný človeku pre radosť i útechu. Pre turistov je putovanie po stopách Trákov exotické čo do vzdialenosti času, ale nie priestoru. Rozhodujúca časť dejinného javiska i väčšina tráckych pamiatok sú ľahko pre nás dostupné na území Bulharska, stačí len vymeniť aspoň jeden deň vylihovania na pláži za poznávaciu exkurziu. Znovuobjavené stopy tráckej kultúry za to určite stoja.

Fotografie označené www.grafikfoto.at sú od mojej priateľky Anny Sieragowskej, pretože mne vtedy zlyhal fotoaparát. Díky, Anna!

Komentáre

2 Komentáre

  1. martin Jancuska

    Ďakujem za informácie o úžasnej kultúre Trákov. Skutočne stojí za to, aby sme tejto histórii venovali viac času. Možno by sa objasnili mnohé dosiaľ nezodpovedané otázky v rodine európskych národov.
    Prajem pekný večer. MJ

    1. Ingrid (Autor článku)

      Ďakujem za komentár. Áno, Trácka kultúra je naozaj fascinujúca a je škoda, že o nej tak málo vieme, a to i napriek tomu, že sme mnohí Bulharsko už navštívili. Aj preto som sa o tom rozhodla písať na blogu.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.