Salzburg 1816 – 2016

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aké svedectvá by podali exponáty v múzejných vitrínach, keby vedeli rozprávať? Niektoré majú totiž za sebou veľmi zaujímavú históriu.

Napríklad toto bohato ozdobené brnenie, pozostávajúce zo 40 častí. V Miláne si ho nechal zhotoviť salzburský arcibiskup Wolf Dietrich von Raitenau (1559 – 1617).

Brnenie je ukážkou toho, akým bohatstvom kedysi ovplývalo sídlo arcibiskupa v Salzburgu. Salzburg bol vtedy súčasťou Svätej rímskej ríše, jeho arcibiskupovia mali nie len cirkevnú, ale aj svetskú moc. Vďaka ťažbe soli sa čoskoro stal jedným z najbohatších regiónov Európy. Soľ sa v tých časoch nepoužívala len na ochucovanie jedla, ale hlavne na jeho konzervovanie. Okrem toho sa tu ťažilo aj zlato, striebro, meď a prírodný krištáľ. Samozrejme, že toto bohatstvo sa prejavilo aj na ďalšej výstavbe mesta. Začali sa budovať kostoly, pevnosť, univerzita. Najväčší rozmach zaznamenal Salzburg práve za arcibiskupa Wolfa Dietricha, ktorý bol posadnutý talianskym staviteľským umením, vďaka čomu sa začala intenzívna barokizácia mesta pod vedením talianskeho majstra Vincenza Scamozziho.

Nahromadené bohatstvo mocného arcibiskupstva bolo veľkým lákadlom. Od konca 18. storočia Európu sužovali série vojnových konfliktov medzi Francúzskom a jeho rivalmi. Napoleon ovládol väčšinu západnej Európy. Cez Salzburg sa francúzske vojská prehnali trikrát. A keďže už v tom čase existovali cestopisy, v ktorých sa okrem iného opisovalo aj bohatstvo salzburského arcibiskupstva, Francúzi mali presné zoznamy, čo treba vyrabovať a odniesť si so sebou. V priebehu týchto nepokojov zmizlo zo Salzburgu viac ako 10 000 objektov – maľby, rukopisy, mapy, kniy, archeologické nálezy, zbrane, úžitkové predmety a pod. Hovorí sa, že jediné, čo tu Francúzi zanechali, bolo zavedenie popisných čísiel domov, inak si všetko zobrali so sebou.

K historickej bitke, ktorá si vyžiadala vyše 20 000 ľudských životov, došlo v decembri 1800 pri Walserfelde. Posledný salzburský arcibiskup Hieronymus Colloredo utiekol v panike pred Napoleonovou armádou do Viedne a Francúzi obsadili mesto. V roku 1803 bolo arcibiskupstvo rozpustené, Salzburg tak po viac ako 1100 rokoch prišiel o duchovnú nadvládu. Po jeho sekularizácii ihneď nastali politické ťahanice o moc medzi Mníchovom a Viedňou. V roku 1810 bol Salzburg začlenený do nového Bavorského kráľovstva, no chaos sa tým neukončil. Mesto bolo spustošené, vzrástla chudoba, počet obyvateľstva značne poklesol, pričom takmer polovica patrila do najnižšej spoločenskej vrstvy. Len málokto možno vtedy tušil, že bude ešte horšie…

Rok 1816

Aj vy zvyknete počas letných horúčav vzdychať, že je príliš horúco? Alebo ak v lete nedajbože niekoľko dní prší, tak ste zase nespokojní s tým, že prší? A teraz si skúste predstaviť, že ste sa ocitli v lete roku 1816: sneženie v júli(!), dažde a búrky, záplavy, mrazy, hlad… Akiste si naši predkovia mysleli, že prichádza koniec sveta. Rok 1816 sa označuje ako „rok bez leta“, no až o sto rokov neskôr odhalil americký meteorológ William J. Humphreys pravú príčinu tejto katastrofy: v apríli 1815 vybuchla na malom indonézskom ostrove Sumbawa sopka Tambora (stále aktívna!). O ničivosti výbuchu svedčí o.i. aj fakt, že pred explóziou mala sopka výšku cca 4 200 m a po výbuchu len 2 850 m. Vulkán vyvrhol do stratosféry enormné množstvá prachu, popola a síry. V strednej Európe a v Severnej Amerike sa práve začínala jar, keď sa zrazu vrátil sneh. Sneženie pokračovalo, prípadne sa premenilo na vytrvalé dažde, ktoré spôsobili povodne. Nielen že nebolo žiadne leto, ale nebola ani žiadna úroda. Nastal najhorší hladomor 19. storočia. Existujú napríklad písomné záznamy, kde sa uvádza, že „deti pásli trávu ako ovce“. Ľudia zabíjali svoje chovné zvieratá, aby mali čo jesť a vyhrabávali zo zeme zasiate zemiaky. Chlieb piekli z múky, ktorú miešali s pilinami, sadrou alebo pomletými žaluďmi či kôrou zo stromov. Taká bola situácia aj v Salzburgu. Akoby nestačilo, že mesto ostalo po vojne s Francúzmi zničené a vyrabované.

Tichá noc

Daždivé a studené leto bez slnka zvečnil vo svojej básni Darkness (Temnota) George Gordon Byron a podobne ako on, pre zlé počasie doma uväznená 18-ročná Mary Shelleyová napísala svoj hororový príbeh o Frankensteinovi. O nič radostnejšia nálada nebola ani pred Vianocami. Neďaleko Salzburgu, vo farnosti Mariapfarr, začal mladý kňaz Joseph Mohr písať text novej vianočnej piesne. Napísal šesť slôh a keď si dnes uvedomíme, v akom rozpoložení, za akej politickej i ekonomickej situácie ich písal, potom vycítime z jeho riadkov nielen silnú vieru, ale tiež – práve z tejto viery prameniacu nádej v lepšie časy. Tá pieseň sa volá Tichá noc, svätá noc a v súčasnosti sa spieva na Vianoce po celom svete – v malých kaplnkách ako aj obrovských katedrálach, i keď skrátená na tri slohy. Hudbu k tejto najznámejšej vianočnej piesni zložil dedinský učiteľ a organista Franz Xaver Gruber a po prvýkrát zaznela v sprievode gitary v kostolíku sv. Mikuláša v Oberndorfe pri Salzburgu 24. decembra 1818. Ten pôvodný kostol síce už nestojí, ale na jeho mieste bola postavená kaplnka pomenovaná podľa tejto piesne Stille-Nacht-Gedächtniskapelle, kde sa každý rok na Vianoce uvádza Tichá noc, svätá noc so všetkými šiestimi slohami.

Pieseň je od roku 2011 zapísaná do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO. Až ju budete najbližšie počuť alebo spievať, spomeňte si, že jej text bol napísaný presne pred 200 rokmi, vo veľmi temných a mizerných časoch.

Pripojenie k Rakúsku

V roku 1816 došlo ešte k jednej dôležitej udalosti, ktorá mala rozhodujúci význam pre mesto Salzburg. Na Štedrý večer, keď v Oberndorfe pri Salzburgu po prvýkrát zaznela Tichá noc, rieka Salzach, ktorá tadiaľto preteká a ktorá bola vtedy veľmi dôležitá pre transport soli, bola už dva roky štátnou hranicou.

Mesto bolo rozdelené na dve časti: Oberndorf pripadol monarchii a Laufen Bavorskému kráľovstvu. Aj dnes – na historickom moste, ktorý spája obe časti – možno na jednej strane vidieť rakúskeho dvojitého orla a na druhom konci bavorského zlatého a modrého leva.

O rozdelení rozhodol Viedenský kongres v roku 1815. Dlhoročná autonómia a výnimočné postavenie Salzburgu sa skončili. 1. mája 1816 v Bielej sále rezidencie, ktorá pred tým slúžila arcibiskupom, bola podpísaná dohoda medzi Rakúskom a Bavorskom, ktoré zastupovali kráľovskí poverenci Bernhard Gottlieb Freiherr Hingenau a Johann Carl, gróf z Preysingu.

Salzburg sa tak stal definitívne súčasťou Rakúska. Až odvtedy môžu jeho obyvatelia povedať: „Vitajte v Salzburgu!“ a zároveň k tomu dodať: „Vitajte v Rakúsku!“ Až odvtedy to majú Salzburčania ľahšie pri hľadaní vlastnej identity.

Podpísaním dohody sa síce Bavorsko s ťažkým srdcom rozlúčilo so Salzburgom, ale územie mesta a jeho okolia ostalo oklieštené o polovicu. Salzburg bol degradovaný na okresné mesto hornorakúskeho arcivojvodstva, ktorého hlavným mestom bol Linz. Kedysi bohaté územie s rozvinutou ťažbou soli a zlata sa premenilo na politicky i hospodársky nevýznamnú provinciu. Prehĺbila sa chudoba, rapídne sa znížil počet obyvateľov. Celková situácia sa začala zlepšovať až od roku 1849, keď sa Salzburg stal samostatnou rakúskou korunnou krajinou.

Rok 2016

Na pripomenutie 200-ročného jubilea historického momentu, kedy sa Salzburg stal súčasťou Rakúska, pripravili v Salzburg-Múzeu v Novej Rezidencii veľmi zaujímavú výstavu Bischof – Kaiser – Jedermann, pozostávajúcu z troch častí. Mňa najviac zaujala časť s názvom Schatzkammer Salzburg (Klenotnica Salzburgu). Ako som už naznačila v predchádzajúcich odsekoch, mesto bolo na začiatku 19. storočia vyrabované, stratili sa tisícky vzácnych predmetov. Predstavte si, že keď sa rakúsky prezident pozerá na hodiny vo svojej pracovni, tak sa vlastne pozerá tiež na jeden z týchto predmetov, ktoré by sa mali vlastne nachádzať v Salzburgu. Ale historické artefakty neskončili len vo Viedni, mnoho z nich bolo odvlečených do Paríža, Mníchova, Florencie a iných európskych miest.

Vstupná miestnosť tejto výstavy prekvapí návštevníkov svojou strohosťou. Jej steny sú pokryté doskami, symbolizujúcich debny, v ktorých boli vzácne predmety odvlečené.

Ďalšej miestnosti dominuje veľký veľavravný obraz od populárneho karikaturistu, rodáka zo Salzburgu, Thomasa Wizanyho.

Až potom vstúpite do samotnej klenotnice, v ktorej je vystavených 39 nádherných objektov – tých, ktoré počas napoleonských vojen a častého striedania nadvlády opustili Salzburg a v súčasnosti sú vo vlastníctve rôznych európskych múzeí. Niektoré z nich sa ocitli späť vo „svojom“ meste po prvýkrát od ich únosu.

Tak je to aj s týmto brnením. Už v roku 1815 boli niektoré jeho časti uvedené v katalógu jedného priekupníka s umením v Anglicku, iné zas v inventári v Bavorskom národnom múzeu v Mníchove a jednu prilbu možno v súčasnosti obdivovať v Ermitáži v St. Peterburgu!

Ďalšia časť tejto výstavy má názov Am Schauplatz a ukazuje diela súčasných umelcov fotografov, ktoré vznikali na ôsmich vybraných miestach, nielen v Rakúsku, ale aj Taliansku a Nemecku.

Posledná časť trilógie – Erzähl mir Salzburg! – je rozdelená do dvanástich tematických okruhov, ktoré približujú udalosti a významné osobnosti z histórie mesta.

Výstava Bischof – Kaiser – Jedermann je otvorená až do 30. októbra, tak ešte máte šancu ju navštíviť!

Mimochodom, ak by ste sa rozhodli pre výlet do Salzburgu aj s deťmi, zájdite si aj do múzea vo voľnej prírode Salzburger Freilichtmuseum Großgmain, kde sa môžete podrobnejšie oboznámiť so spôsobom života spred 200 rokov. Významnému jubileu je venovaná špeciálna výstava Hunger, Not und Gottvertrauen – der tägliche Kampf ums Überleben.

SPOZNAJTE SALZBURG:

Ako sa tam dostať: Vlakom z Viedne: Najjednoduchší spôsob z Viedne do Salzburgu a naopak. Autobusy mestskej dopravy premávajú v pravidelných intervaloch (10-20 min) medzi hlavnou stanicou a centrom. Autom: Cesta autom z Viedne do Salzburgu trvá približne 3,5 hodiny. Hlavné medzinárodné spoločnosti na prenájom auta sa dajú nájsť vo Viedni aj v Salzburgu.

Kde sa ubytovať: V meste je veľa možností rôznych druhov ubytovania, rôznej kategórie. Počas našej cesty sme bývali v hoteli Altstadthotel Weisse Taube (Kaigasse 9), čo je príjemný hotel v historickej budove z roku 1365 priamo starom meste. Skoro všetky pamiatky sú dostupné pešo. Ak prídete autom, parkovať treba vo verejných garážach.

Kde sa najesť: Veľký výber reštauračných zariadení. Podniky, ktoré sme navštívili počas našej cesty, ktoré stoja za odporúčanie: K+K Restaurant am Waagplatz (Waagplatz 2) – tradičná viedenská kuchyňa v historickom centre mesta.

Panoramarestaurant zur Festung Hohensalzburg (Mönchsberg 34) – unikátna poloha nad strechami mesta s jedinečným výhľadom na staré mesto i okolitú krajinu, Restaurant 32 (Mönchsberg 32) – prvotriedna kuchyňa s ešte krajším panoramatickým výhľadom, prístup pešo alebo výťahom (Mönchsbergaufzug).

Ak chcete vyskúšať niečo nové, čo ste možno ešte nikdy nejedli, potom navštívte reštauráciu v hoteli Ammerhauser v Antheringu neďaleko Salzburgu. Na jedálnom lístku tu totiž nájdete špeciality, v ktorých je jednou z hlavných prísad (veľmi zdravý) tekutý sediment z blízkych rašelinísk!

Ďalšie tipy:

Podrobné informácie o Salzburgu, jeho pamiatkach a aktuálnom dianí nájdete na stránke Tourismus Salzburg dokonca aj v českom jazyku. Viac o spolkovej krajine Salzburg: na stránke SalzburgerLand Tourismus, takisto aj v češtine.

Ďakujeme SalzburgerLand Tourismus a Tourismus Salzburg za podporu pri organizovaní tejto cesty.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Súvisiace príspevky:

Salzburské halušky – Kulinárska špecialita zo Salzburgu

Komentáre

3 Komentáre

  1. Pingback: Salzburské halušky – travel potpourri

  2. Pingback: Mozartkugeln – Originál je strieborný! – travel potpourri

  3. Pingback: Perfektný pohľad na Salzburg - travel potpourri

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Visit Us On TwitterVisit Us On FacebookCheck Our Feed