Opátstvo Admont: Ora et labora et lege – Modli sa, pracuj a čítaj!

Mesto Admont v rakúskej spolkovej republike Štajersko leží v alpskom údolí rieky Enža. Aj na začiatku júla bola okolitá príroda sfarbená do sýtej zelenej a majestátne vrchy do modra, z lesov stúpal opar, neďaleko cesty postávalo veľké stádo srniek a na tráve spokojne ležali kravy. Aj z väčšej diaľky sa dali dobre rozpoznať dve veže, ktoré ako ostro zastrúhané ceruzky dvíhajú svoje špice k nebesiam.

Sú to veže kostola, ktorý je súčasťou Admontského opátstva. Už takmer tisíc rokov tu pôsobia mnísi Rádu sv. Benedikta. Ich základným mottom je Ora et labora – Modli sa a pracuj!, tu v Admonte celkom bezpochyby jeho rozšírená verzia aj s „et lege“ – čítaj!

Ora – Modli sa!

Opátstvo sv. Blažeja v Admonte založil v roku 1074 arcibiskup Gebhard zo Salzburgu, odkiaľ prišli do nového kláštora aj prví mnísi. Samozrejme, že kláštor je v prvom rade centrum viery, a teda hlavnou úlohou mníchov je modliť sa. Každý deň sa štyrikrát stretávajú k spoločnej modlitbe, k prosbám, dotýkajúcich sa najpálčivejších problémov súčasného sveta. V čase, keď je ľudstvo ťažko skúšané pandémiou a jej dôsledkami, si ľahko vieme domyslieť, akým smerom sa tieto modlitby uberajú.

V takmer tisícročnej histórii sa na čele vystriedali rôzni opáti, zväčša učenci, ktorí písali vedecké práce, podporovali umenie, zakladali školy a postupne rozširovali kláštorný areál. Dominantou opátstva je kláštorný kostol. Pred vstupom treba poriadne zakloniť hlavu, ten, kto má dobré oko, si možno všimne, že jedna veža je o niečo (1 meter) vyššia. Na portáli k modlitbe pozývajú sv. Benedikt a sv. Scholastika, v jeho špici stojí socha sv. Blažeja, patróna kostola aj opátstva.

Súčasný kostol, jedna z prvých novogotických sakrálnych stavieb v Rakúsku, je už vlastne piaty v poradí. Z pôvodných stavieb ostala len časť chóru a bočného portálu. Predchádzajúci kostol bol zničený počas veľkého požiaru v roku 1865. Vnútro kostola je impozantné – vysoké, úzke klenby, päť bočných kaplniek, oltáre s drevenými sochami – na mariánskom oltári obraz Nepoškvrnenej Márie a okolo neho 15 vyrezávaných medailónov ruženca od sochára Josefa Stammela (ešte budeme o ňom počuť), ktoré zčasti unikli devastujúcemu požiaru.

Labora – Pracuj!

Sv. Benedikt vo svojich reguliach napísal, že lenivosť je nepriateľom duše. Preto svojich nasledovateľov nabáda aj k manuálnej práci. No a v takom opátstve, ktorého areál má rozlohu vyše 12 hektárov, je práce viac než dosť. Ako sa na správny kláštor patrí, v areáli je aj záhrada, rybník, kaplnka, štyri múzeá, gymnázium (600 študentov), dokonca aj futbalové ihrisko a samozrejme aj knižnica. Okrem toho pod jeho správu patrí 27 farností. V súčasnosti je v kláštore 21 mníchov, z toho dve tretiny pod 25 rokov, pôsobia ako kňazi a učitelia, starajú sa o múzeá, zbierky, knižnicu, archív. A keď sa k tomu ešte pridá aj vodné a lesné hospodárstvo, maliarske a reštaurátorské dielne, vinotéka, lekáreň, zdravotné centrum, starobinec, kuchyňa, ubytovanie pre hostí kláštora a ďalšie prevádzky, je jasné, že by to nezvládli sami. Kláštor zamestnáva 500 ľudí, je najväčším poskytovateľom pracovných miest v okolí, takže môžeme kľudne povedať, že je nielen duchovným a kultúrnym, ale aj ekonomickým hnacím motorom regiónu.

Kedysi tu bola aj kováčska dielňa z roku 1764, ale tiež sa stala obeťou toho veľkého požiaru. Kovové predmety na stene v jednej časti areálu sú spomienkou na túto dielňu a ukážkou kováčskej zručnosti štajerských remeselníkov.

Pôsobenie ľudskej práce vidno napríklad aj v krásnej parkovej úprave, v areáli sú obrovské lipy – veľmi sa mi páčili veľké kruhy s vysadenými muškátmi a inými kvetmi okolo nich, príjemné posedenie či prechádzku ponúka aj kláštorná záhrada, hoci v niektorých častiach vyzerá skôr ako divoká lúka. Dobre sa tu cíti aj labutí pár, na neďalekom rybníku nám priviedol ukázať svojich osem „škaredých káčatiek“.

Modlitba a práca sú vraj pre mníchov prostriedky, ako premôcť nepriateľov duše. Poučenie si však môže zobrať každý návštevník kláštora. Žijeme v hektickej dobe, nestíhame, tlačia nás termíny. A práve preto by sme sa mali pokúsiť hľadať rytmus vo svojom živote, rovnováhu medzi prácou a oddychom. Pre niekoho môže byť tým oddychom modlitba, pre iného zas možnosť aspoň na chvíľu spomaliť čas aj seba, obdivovať svet okolo nás, započúvať sa do ticha, a tak sa dotknúť posvätnej večnosti.

Lege – Čítaj!

Pýchou Admontského opátstva je však bezpochyby knižnica. Páter prior Maximilian je zástupcom opáta a zároveň aj knihovník a archivár. Pomaly pred nami otváral veľké biele dvere a keď sme všetci takmer jednohlasne vydali zo seba hlasné wau!, jeho tvár sa napriek tomu, že ju z polovice zakrývalo rúško, rozžiarila spokojnosťou. Zareagovali sme presne tak, ako sa to očakávalo už aj od návštevníkov pred takmer 300 rokmi. Obrovské, vyšperkované miestnosti, široké 14 metrov, sa tiahli do dĺžky až 70 metrov. Vďaka týmto rozmerom sme práve vstúpili do najväčšej kláštornej knižnice na svete. Navrhol ju architekt Joseph Hueber, dokončená bola v roku 1776.

Drevené police v podobných knižniciach bývajú väčšinou hnedé, v Admonte sú však natreté na bielo a ozdobené pozlátenou drevorezbou, navyše, do priestoru preniká svetlo cez 48 okien, a tak celkový obraz nadobúda priam nebeskú vznešenosť a harmóniu. Všetky stropné fresky, znázorňujúce etapy ľudského poznania, namaľoval Bartolomeo Altomonte.

A všade police plné kníh, aj na galériách. Náš sprievodca zastrčil kľúčik do jednej atrapy knihy, celý regál sa otvoril a odhalil drevené schody ku galérii. Všetky štyri schodištia sú takto skryté, aby nenarúšali umeleckú dokonalosť knižničných priestorov.

Centrálna časť knižnice je vyššia, tu sú uložené rôzne vydania biblie a iných dôležitých náboženských textov. Pobronzované drevené sochy od sochára Josefa Stammela (ako v kostole) symbolizujú štyri posledné veci. Páter prior povedal, že vysvetlí jednu z nich, výber nechal na nás. Chceli sme Nebo, ale on len sucho poznamenal, že to je najnudnejšia socha a pustil sa do vysvetľovania plastiky hriešnika, sediaceho na ramenách podivného monštra, znázorňujúceho Peklo. Je až neuveriteľné, koľko symbolov táto socha obsahuje – večnosť, sedem najväčších hriechov, ale je tam aj malý červík, ktorý hryzie mužovu hruď rovnakou intenzitou ako zlé svedomie…

Kláštorná knižnica má vyše 200 tisíc kníh, v reprezentačných priestoroch je ich uložených 70 tisíc. Paradoxom je, že sa tu nikdy nečítalo. Priestory slúžili len na reprezentáciu a uchovanie kníh. Páter prior si povzdychol, že má síce jedno z najkrajších pracovných miest, ale zároveň aj jedno z najnepraktickejších. Z police vytiahol jeden exemplár z roku 1794, v ktorom autor popisuje prírodu a zvieratá, pričom ale pred dvesto rokmi musel použiť viac fantáziu než svoje vlastné skúsenosti. A tak je v knihe vyobrazený slon nielen taký, akého poznáme, ale tiež jeden biely, čierny a dokonca aj strakatý! Pečiatka na vnútornej strane prezrádza, že sa jedná o jednu z troch tisíc kníh, ktoré odniesli z kláštora nacisti. Boli to hlavne medicínske publikácie, ktoré slúžili na inšpiráciu pri vykonávaní rôznych pokusov na väzňoch v koncentračných táboroch. Na tejto knihe je pečiatka z Dachau. Našťastie si pedantní Nemci robili presný zoznam, odkiaľ boli zhabané knihy, preto sa po vojne aj táto dostala naspäť do Admontu.

V knižnici je aj 1400 rukopisov a 530 inkunábul (prvotlače do roku 1500). Okrem teologických kníh sú tu aj knihy z práva a medicíny, lexikóny, povesti a cestovné denníky – napríklad jeden z najstarších vydaní Marca Pola v nemčine zo 14. storočia.

Najvzácnejším exemplárom sú však dva fragmenty, ktoré sa zmestia do malej obálky, známe ako Abrogans. Pôvodne išlo o latinsko-latinský slovník, čo znamená, že sa nepoužiteľné latinské výrazy preložili do použiteľných latinských slov. V polovici 8. storočia dostal niekto nápad doplniť slovník o tretí stĺpček s nemeckými prekladmi. Originál slovníka sa síce nezachoval, ale existujú štyri rukopisy, ktoré vznikli okolo roku 800 – dnes uložené v knižniciach v St. Gallene, Paríži, Karlsruhe a Admonte. Páter prior zdôrazní, že tieto dva malé kúsky pergamonu sú najstarším písomným nálezom s použitím nemčiny na území Rakúska, a vzácne relikvie opatrne odloží naspäť do obálky. Na záver ešte spomenie, ako ho baví pozorovať jazykovedcov, ktorí vedú neskutočne dlhé debaty o tom, prečo neznámy pisár niektorému písmenu pridal kvačku navyše, a konšpirátorov, ktorí zas vedú spory o tom, prečo sa práve tu našli slová začínajúce na C a D…

Knižnica je otvorená od 1. júla do 30. októbra (sezóna 2020), od stredy do nedele a počas sviatkov od 10:30 – 15:30 hod. Bližšie informácie o otváracích hodinách: tu a o vstupnom: tu

Unikátna digitúra

Ako sa dostaneme na galérie? Prečo si nemôžeme pozrieť fresky na strope zblízka alebo si prelistovať aspoň jednu knihu? Podobné otázky sa opakujú takmer pri každej prehliadke knižnice. Aby sa vyhovelo aj takýmto nárokom návštevníkov, na jeseň minulého roka sa začalo s unikátnou digitalizáciou knižnice – netušiac, aký aktuálny sa tento projekt stane, keď sa o pár mesiacov neskôr kvôli pandémii pozatvárajú všetky kultúrne inštitúcie. Bola vytvorená špeciálna platforma cultour.digital, za malý poplatok sa človek dostane k veľkému umeniu – po prvýkrát sa môže prechádzať cez knižnicu prostredníctvom obrazu v najvyššom rozlíšení, aké je v súčasnosti možné, a tak obdivovať jej architektúru, fresky a sochy, odkrývať skryté schodištia a vystupovať na galérie. Projekt umožňuje aj náhľad do sto vybraných kníh, v ktorých sa dá listovať strana po strane. Pozrite si krátku ukážku, i keď, žiaľ, v obmedzenej kvalite.

Praktické informácie:

Kde sa ubytovať:

Počas našej návštevy sme boli ubytovaní priamo v kláštore. Izby sú pomenované podľa rôznych svätcov, ja som mala sv. Pavla.

Izba bola veľká, zariadenie nové, i keď jednoduché (žiadna TV, ale WLAN áno), kúpeľňa tiež nová a moderná. Že som v kláštore, bolo poznať podľa kríža zaveseného nad dverami, duchovnej literatúry (aj pravidlá sv. Benedikta), nádobky na stene na svätenú vodu, ktorá tu bola pripravená vo fľaši na stolíku. Uvítací leták začínal pozdravom Pax! (pokoj) a obsahoval nielen praktické informácie ako v iných ubytovacích zariadeniach, ale aj súpis najdôležitejších pilierov kresťanskej viery. Ako bonus navyše – takmer žiadny svetelný smog po zotmení a úžasné ticho!

Viac informácií o možnostiach ubytovania: tu

Kde sa najesť:

Napríklad v reštaurácii Stiftkeller priamo v areáli opátstva. Kuchárom je Jozef z Liptovského Mikuláša, ktorý už 11 rokov žije v Rakúsku. Svet je malý, človek všade stretne krajana… Objednať si môžete napríklad kláštornú polievku (zemiaková krémová), benediktínsky tanier (grilovaný morčací rezeň so šampiňónovou omáčkou) a dokonca aj kláštornú kávu (s mliečnou penou, šľahačkou a karamelom) a ochutnať víno z vinárstva Dveri Pax, ktoré tiež patrí kláštoru. Z nealkoholických nápojov odporúčam okoštovať Bergfex (kombinácia mäty a egrešov). Pre tých, čo začínajú stolovanie modlitbou, sú v oknách prichystané biblie a modlitebné knižky.

Hostia ubytovaní v kláštore majú k dispozícii jedáleň, výber jedál je menší a cez víkendy len studená večera.

Extra tipy:

Zatiaľ čo sa vo veľkej časti jedného krídla opátstva nachádza knižnica, v ďalších traktoch sú štyri ďalšie múzeá:

Kultúrno-historické múzeum – obrazy, vitrážové okná, sochy a rôzne liturgické predmety z románskeho obdobia až po rokoko

Prírodovedné múzeum – obrovská zbierka hmyzu, viac ako 250 tisíc exponátov

Múzeum moderného umenia – už 20 rokov sú do kláštora pozývaní umelci ku konštruktívnemu dialógu, z týchto stretnutí vznikli umelecké diela, ktoré sú tu dnes vystavené

Gotické múzeum bolo jediné otvorené počas našej návštevy. Určite stojí za návštevu, na šedom pozadí a s dobrým osvetlením exponáty nádherne vynikajú a expozícia tak vynikajúco dotvára celkový zážitok z návštevy opátstva. Kuno Erich Mayer je rakúsky podnikateľ v módnom priemysle a zároveň obdivovateľ a vášnivý zberateľ stredovekého umenia. Jedného dňa sa rozhodol svoju zbierku darovať inštitúcii, kde by ju mohli obdivovať aj iní. Pochodil po celom Rakúsku, až jeho rozhodnutie padlo v roku 2017 na opátstvo v Admonte.

V Gotickom múzeu je v súčasnosti vystavených 85 sôch a oltárnych obrazov, ktoré vzbudzujú obdiv a pokoru dnes rovnako ako pred niekoľko sto rokmi.

Mňa najviac zaujali nežné madony, ale aj sv. Katarína, ktorej vzdelanosť naznačil autor sochy tým, že svätica nedrží len zatvorenú knihu, ale jej prsty sú prepletené medzi jej stránkami. Veľmi zvláštna je socha Márie Magdalény s takmer mužským telom, ešte aj zarasteným, nikdy dosiaľ som podobnú sochu nevidela.

Ako starodávne bábiky pôsobili postavičky malého Ježiška v rôznych veľkostiach, kedysi obľúbené darčeky pre mníšky, ktoré ich obliekali do drahocenných šatočiek.

Ak si chcete z návštevy kláštora odniesť nejaký suvenír, určite treba zájsť do múzeového obchodíku. Nájdete tu ružence, krížiky a iné podobné predmety, marcipán a čokolády vyrobené špeciálne pre Admontské opátstvo, no a pre tých, čo uprednostňujú tekuté suveníry, je časť priestoru vyhradená vinotéke s bohatou ponukou vín z vinárstva Dveri Pax v Slovinsku, kde sa benediktínski mnísi z Admontu venujú produkcii vína už od roku 1139. Ich vína získali už viacero medzinárodných ocenení. V obchode je možná aj degustácia.

Pútnické miesto

6 km od Admontu sa nachádza kopec Frauenberg (130 m n.m.), na ktorom stojí pútnický kostol Mariä Opferung – gotická stavba so zaujímavou fasádou ozdobenou škvárou.

Už 600 rokov sem prichádzajú pútnici, aby si pred soškou milostivej Panny Márie vyprosili svoje zbožné priania. Niektorí nechávajú pôsobiť svoje modlitby aj v kaplnke v hornej záhrade.

Kostol má desať zvonov, keď sa rozoznejú do údolia, je to vraj najsilnejšie zvonenie v celom Hornom Štajersku (nemôžem potvrdiť, lebo akurát nezvonili).

Komplex dopĺňa baroková kalvária, odkiaľ je nádherný výhľad až do Admontu.

Viac informácií o Admontskom opátstve, ako aj prehľad pripravovaných podujatí (koncerty, pikniky, jarmok, sviatok vína, advent) nájdete v nemeckom a anglickom jazyku: tu

Poznámka: všetky názory vyjadrené v článku sú moje vlastné.

Text: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri
Fotos: © Copyright Ingrid, Travelpotpourri

Ďakujem Klösterreich za zorganizovanie návštevy opátstva Admont.

Center map

Komentáre

2 Komentáre

  1. Pingback: Rein – V najstaršom cisterciánskom kláštore na svete - travel potpourri

  2. Pingback: Pútnický kostol Maria Strassengel alebo kam sa podela druhá veža - travel potpourri

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Our website uses cookies. Do you agree with this? / Naša stránka používa cookie. Súhlasíte s tým? Info

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close